Meškám. Už zase. Moje “nadanie” prísť všade o pár minút neskôr je všeobecne známe a traduje sa, že je to naše rodinné prekliatie. Nedávno som dokonca meškala na vlastnú svadbu.

Problém s dochvíľnosťou som mala vždy. Ako moji rodičia. Hádzať vinu na dedičnú kliatbu je však prinajmenšom alibistické.

Nerobím to naschvál a vôbec ma to neteší. Je to stresujúce, neproduktívne a nakoniec sa cítite ako mizerný priateľ, zamestnanec, človek. Bežné rady, ako nastaviť hodinky o niekoľko minút dopredu alebo zapnúť niekoľko budíkov boli, ako iste tušíte, bez účinku. Prečo teda stále meškám? Podľa Laury Vanderkam, či Mellisy Griffin, vraj nie som stratený prípad.

 

Produktivita, priority a … prehnaný optimizmus

 

“Počkaj, zoberiem vyhodiť ešte smeti! To dáme.” A o 4 minúty neskôr som sa pozerala za odchádzajúcou električkou.

Snaha stihnúť zopár drobností navyše nás môže niekedy stáť poriadnu dávku frustrácie. Preto si stanovte priority a držte sa striktne plánu. Žiadne smeti, ani zapnutie práčky. Inak sa môže stať, že to nebude električka, ale lietadlo. Alebo pohovor.

 

Giganticky mizerný odhad

 

Odhadnúť, čo koľko trvá, je určitý druh talentu. Niekto ho má, niekto nie. My ostatní si každodenné činnosti musíme jednoducho zmerať. Svoje presvedčenie spochybníte až vtedy, keď vám ho vyvrátia jasné dôkazy.

Koľko SKUTOČNE trvá sprcha? Koľko raňajky? Nákup? Cesta do práce?

Zapisujte si niekoľko dní po sebe trvanie každej rutinnej činnosti. Funguje to.

 

“Je to strata času”

 

Snažíte sa využiť každú minútu a nechávať si časovú rezervu považujete za stratu času? Zamyslite sa nad tým z druhej strany. Keď na vás človek čaká, tak svojím meškaním dávate najavo, že váš čas je dôležitejší ako jeho. To je správa, ktorú vysielate na podvedomej úrovni.

Svojou nedochvíľnosťou márnite čas niekoho iného. Ba čo viac. Môže to mať vplyv na množstvo ďalších ľudí, napríklad u lekára, maséra či kaderníka.